Alexandra

Patriotizmus, nacionalizmus, nacizmus – „prechod medzi nimi je plynulý, ale kvalitatívny rozdiel medzi prvým a posledným je obrovský“, konštatuje v jednom starom článku PhDr. Teodor Münz, CSc., Dr.h.c. slovenský filozof a prekladateľ.

V tomto článku budem pána doktora hojne citovať, pretože ľudia ako on by mali dostať hlavné slovo pri dnešných zmätkoch v tom, čo jednotlivé iniciatívy, ľudové strany a ich členovia vyznávajú. Či ide len o zdravý patriotizmus, alebo prechádzajú k nacionalizmu, z ktorého pravdepodobne následne prepukne nacizmus.

Novovek je typický empancipačnými prúdmi, individualizmus sa zrodil ako odpoveď na stredoveký uniformizmus a zrodila sa demokracia ako „diferencovaný celok slobodných indivíduí“.

Tu dochádza aj k individualite národa. Nebudem pripomínať, koľko krvi sa prelialo v bojoch za slobodu národa, právo na sebaurčenie a podobne. Konkrétne Európa a európske národy našli balans medzi svojou individualitou a príslušnosťou k väčšiemu celku, teda Európe. Sú národy, ktoré sa vzdali na čas práva na vlastný štát, lebo usúdili, že je pre ne výhodnejšie fungovať v štáte s iným národom (Československo).

Zdravým patriotizmom by som nazvala stav, kedy jeden národ po dosiahnutí svojej svojbytnosti rešpektuje iný národ a ktorý krotí svoje vášne, ohrozujúce tento stav. Ak však dochádza k iracionálnemu pohybu síl, ktoré sa snažia zjednocovať národ na základe systematicky vyvolávanému pocitu krivdu voči iným národom. Vtedy prechádza patriotizmus do nacionalizmu, „tienistej stránky patriotizmu“.

„Akokoľvek je psychologicky pochopiteľný, morálne, politicky a inak je neprijateľný, pretože hlása násilie, dopúšťa sa násilia, s čím všetkým sa málo dosiahne, najmä dnes, keď zjednocujúci sa svet je citlivý na každú destabilizáciu,“ uvádza okrem iného pán Münz.

Taký nacionalizmus nemusí byť nutne namierený voči okolitým národom alebo proti domnelému utlačovateľovi zvonku. Nacionalizmus sa sústreďuje hlavne na vnútorných nepriateľov – „proti menšinám vo vlastnom národe“. Na rozdiel od nacizmus, nacionalizmus nepotrebuje vodcu, nedáva do popredia strany jednu osobu a nezakazuje ostatné strany. Nacionalizmus postupuje voči protivníkovi nedemokraticky, hoci sa k demokracii hlási.

Nacizmus je nacionalizmus dovedený „ad absurdum“. Opäť Teodor Münz: „Nacionalizmus je oproti nacizmu takmer humanizmom, no nemožno však nevidieť, že vyrástol z rovnakých koreňov a že mal s ním styčné body.“

Nacizmus bol porazený až po tom, čo demokracia siahla po násilí a to z demokracie ešte nerobí totalitný režim, ako mnohí dnes hovoria. Demokracia totiž rodí svojich nepriateľov a niekedy je nutné, aby sa násilím bránila.

Píšem to preto, aby si možno ľudia, ktorí ospravedlňujú svoje sympatie k strane Mariana Kotlebu patriotizmom, uvedomili, aká tenká je hranica medzi patriotizmom a nacizmom, resp. ako rýchlo sa dá patriotizmus zneužiť a môže sa zvrhnúť. V sobotu hovoril Svätý otec o populizme, ktorý môže viesť k demokratickému zvoleniu „záchrancov“, akým bol Hitler. Konštatoval, že je pochopiteľné, že krízy vyvolávajú strach a neistotu, ale pripomenul, kam viedol populizmus v Nemecku po roku 1933.

Slovensko nepotrebuje vodcu v uniforme alebo rovnošate. Slovensko nepotrebuje vodcu, ktorý demonštruje svoju silu pochodom uniformovaných mladíkov centrom Trnavy. Slovensko nepotrebuje vodcu, ktorého najbližší hodnotia jedincov na základe ich rasy alebo náboženstva, a nie za základe ich zásluh.

Slovensko potrebuje čas, potrebuje čím viac angažovaných ľudí. Slovensko potrebuje zdravé sebavedomie, potrebuje osobnosti, na ktoré môže byť hrdé, nie osobnosti, ktorých sa bude báť. Slovensko potrebuje, aby sa staršie generácie zbavili pocitu sklamania, že po 89. roku tu nezačal byť raj na zemi a dali čas Slovensku rozkvitnúť. Občianska spoločnosť vždy zvládne viac ako armáda vyvražďujúca predošlú politickú špičku.

Marián Kotleba je reakciou na sklamanie z ponovembrového diania, ale nie je riešením situácie na Slovensku. Rozumiem aj mládeži, ktorá s ním sympatizuje. Viem si predstaviť, že v mnohých domácnostiach na Slovensku rodičia nevedú deti k úcte k demokracii, avšak búriť sa proti autoritám prestane byť v istom veku zábavné.