Alexandra

Jozef Mihál, jeden zo zakladajúcich členov Sloboda a solidarita, opustil stranu. SaS tvrdí, že zo zdravotných , rodinných a časových dôvodov, Mihál tvrdí, že už viac nemôže existovať so Sulíkom, pretože z ekonóma sa zrazu stal expert na islam.

Média písali, čo všetko znamená Mihálov odchod, no jedna vec ostala úplne nedotknutá. Jozef Mihál, na rozdiel od niektorých popredných členov SaS, má kam ísť. Ak nebude po roku 2020 poslancom, o svoju existenciu sa nemusí obávať. Má v rukách remeslo, ktoré mu umožňuje zarábať oveľa viac, ako zarába poslanec, a preto je ekonomicky slobodný. Jeho životný štandard sa nezníži, naopak. V oblasti daňového poradenstva môže zarobiť niekoľkonásobne viac. Táto sloboda mu dovoľuje riadiť sa svedomím a zdravým rozumom. A on sa svedomím pri odchode zo SaS riadil. Napriek tomu, že rozhodne nie som jeho fanúšikom, Mihálove rozhodnutie oceňujem.

K čomu by sa asi tak vrátili Lucia Nicholsonová alebo Ľubomír Galko? Ako veľmi by sa znížil ich príjem a životný štandard, keby odišli zo strany, po roku 2020 by už neboli poslancami a vrátili by sa k svojim povolaniam? Samozrejme, nejde len o finančné príjmy, ale napríklad taký Galko, ktorý je posadnutý svojou osobou, by bez mediálnej pozornosti zhynul na márnivosť. Nehovoriac o Martinovi Poliačikovi, ktorý by s príjmom učiteľa urobil poriadne škrt v rodinnom rozpočte. Na rozdiel od Nicholsonovej má vysokú školu, a teda aj šance na uchytenie väčšie. Navyše je slobodný v tom, že má ponuky z iných politických hnutí.

Je veľmi dôležité sledovať dianie v SaS. Sú v ňom ľudia, ktorí ostávajú so Sulíkom aj kvôli presvedčeniu, že predseda koná správne, a teda by mali byť podrobení rovnakej kritike ako ich predseda. A potom sú tam ľudia, ktorí neodídu, lebo nemajú inú alternatívu. Ale sú tam aj takí, ktorí odchod zvažujú. Mihál je prvý a asi nie posledný, kto zodvihne kotvy a opustí stranu, ktorá mala ambíciou postaviť po voľbách 2016 premiéra.

Zo strany, ktorá ako liberálna mala svoj okruh voličov, odchádza ťažko nahraditeľný človek. Zrejme jediný skutočný odborník. Môže za to presvedčenie Richarda Sulíka, že dôležité je ovládnuť Slovensko, a nie byť stranou, ktorú môžu voliť liberálne zmýšľajúci voliči.

Na jednej strane uznávam, že v politike platí, že morálny má byť cieľ a cieľ svätí prostriedky, čo neplatí v bežnom živote občanov, od ktorých sa vyžaduje imperatív morálnosti prostriedkov aj cieľov. No pri Sulíkovi pochybujem o morálnosti cieľa, rovnako ako pochybujem o morálnosti cieľov Smeru, Sme rodina, OĽaNO, SNS… Pri Kotlebovi nepochybujem, pretože cieľ „osvietená diktatúra“, ktorá bude zakazovať divadelné predstavenia a mať pocit, že Slovensko je silnejšie bez EÚ, jednoducho nie je morálny cieľ, ale utópia, ktorej ľudia chcú veriť, ale nikdy nenastane. Mne totiž matematicky nevychádza, aby sa armáda Slovenskej republiky bez spojenca ako je NATO ubránila komukoľvek s výnimkou San Marína, Monaka a Andorry. Ale to už je o inom.

Väčšina Slovákov zrejme volí podľa morálnosti cieľa a je ochotná prehliadať nemorálnosť prostriedkov. Ale to ešte neznamená, že spôsoby nie sú dôležité. Ako sa hovorí: „Nech žerú, ale nech pritom nemľaskajú.“ A to sa zatiaľ nepodarilo žiadnej politickej garnitúre na Slovensku.