Alexandra

Uplynulý týždeň premietali poslancom v parlamente film Únos. Pri tejto príležitosti sa im prihovoril Maroš Kramár, ktorý sa v stave zjavného omámenia vôňou revolučnej jari správal ako hulvát.

V 2015 na vianočnom koncerte v národnej rade vystúpili mužská spevácka skupina Hačure, dievčenská skupina Folklórneho súboru Chemlon Humenné, ľudová hudba Súkromnej základnej umeleckej školy Talent-Um Humenné a ďalší. V marci 2017 sa kultúrneho programu zhostili Maroš Kramár a Kristína Farkašová, ktorá sa teda chichotala, ale tam sa jej prínos k tejto akcii asi končí.

Nevedieť o pozadí tohto filmu, o tom, ako sa tvorcovia príšerne báli Lexovych právnikov až tak, že absolútne zhovädili celé dianie 90. rokov na erotický triler, poviem si, že to muselo byť peklo. Keďže som čítala faktografickú literatúru, keďže osobne poznám mnohých aktérov, ktorí priamo zasahovali do diania a odhalili pozadie zavlečenia Michala Kováča ml., dovoľujem si povedať, že podať takto mladej generácii dianie tej doby je fušerstvo.

Po umeleckej stránke súhlasím s režisérom Teodorom Kuhnom, ktorý vo svojom blogu presne rozobral neschopnosť tvorcov vyvolať emóciu.

Na spupnosť tvorcov poukázal v inom blogu Jakub Nedoba s názvom Tvorcovia filmu Únos na Facebooku zavádzali.

Je až neuveriteľné, že tento pocit božskosti pocítil aj Maroš Kramár.

Tak ako pán Kramár pomerne správne podotkol, že je slušné predstaviť sa, s čím úplne súhlasím, tak ja pánovi Kramárovi tiež poviem, že je slušné neuťahovať si z ľudí za ich verbálny prejav, pretože ten v niektorých prípadoch nemusí súvisieť s ich intelektom. Prezident Reagan napríklad vykazoval významné zníženie počtu unikátnych slov a značný nárast konverzačných „barličiek“ a nešpecifických podstatných mien počas svojho pôsobenia vo funkcii prezidenta Spojených štátov. U neho to prepuklo do Alzheimerovej choroby. Bez snahy porovnávať významnosť Danka a Reagana pre svet by bolo dobré sa zamyslieť, či je pre váženého herca vhodné vysmievať sa zo syntakticky nesprávneho vyjadrovania sa a nesprávnej lexikológie a morfológie, pretože to môže súvisieť s poruchou, ktorá nijako nesúvisí s intelektom a mentálnym zdravím.

Milan Kňažko bol tiež herec a politik. Na rozdiel od pána Kramára mal však elementárne politické zručnosti na to, aby jeho prejavy na politickej pôde vyznievali vážne, a nie ako kabaret. To, čo predviedol pán Kramár v parlamente na adresu Andreja Danka, a poznámka, ako je mu ľúto herca, ktorý ho bude hrať, je možno vhodné hovoriť pri pive priateľom, rozhodne nie na pôde parlamentu. A týmto sa Andreja Danka politicky nezastávam, nech by bol na jeho mieste ktokoľvek, Kramárove nechutné šplechy boli naozaj pod úroveň. Smeje sa v parlamente niekto Kotlebovi za rečové vady? Smeje sa niekto v parlamente Beblavému? Nesmeje.

Prečo ten istý meter neplatí pre Danka? A prečo nikto z prítomných opozičných poslancov neupozornil majstra Kramára, že prekročil hranicu? Zrejme preto, lebo viacerí snívajú o akejsi slovenskej jari. O novej (koľkej už v poradí?) revolúcii, ktorej maskotom bude Maroš Kramár a jej beneficientmi sa vidia viacerí frustrovaní politici, čo nedokážu vyhrať voľby.