Alexandra

Často sa pri diskusiách o zrušení ĽSNS jej priaznivci odvolávajú na demokraciu a na právo slobodne vyjadrovať svoj názor či v horšom prípade svoje politické presvedčenie. Dnes sa budem snažiť prispieť do diskusie dôvodmi, prečo nie je popieraním demokracie brániť sa proti nedemokratickým prvkom.

Aharon Barak sa narodil v roku 1936 v Litve. Po emigrácii cez Maďarsko a Rakúsko sa jeho rodina na krátky čas usadila v Taliansku a odtiaľ sa napokon presídlila do Palestíny a Jeruzalema. Tu vyštudoval Hebrejskú univerzitu, neskôr študoval na Harvardovej univerzite, aby sa v roku 1974 vrátil na svoju alma mater ako dekan. Medzi rokmi 1975 – 1978 bol generálnym prokurátorom štátu Izrael a v roku 1978 sa stal najmladším sudcom najvyššieho súdu, ktorého bol neskôr aj podpredsedom a napokon predsedom.

Pred pár dňami sa mi dostala do ruky jeho kniha Sudca v demokracii, ktorú editovali dve významné osobnosti československého práva Alexander Brostl a Pavel Holländer. Ak som sa vždy cítila trochu neisto pri obhajovaní toho, že demokracia má právo brániť sa pred svojím zánikom všetkými možnými prostriedkami, po prečítaní tejto knihy mám už oveľa väčšiu istotu, že to tak je a musí byť.

Rozhodovanie o vine a treste Mariána Kotlebu, ak po obvinení príde aj k podaniu obžaloby, nebude pre slovenské súdy jednoduché. Nie preto, že by drvivá väčšina sudcov nepokladala jeho konanie za protiprávne, ale z dôvodu, že na Slovensku sú sudcovia neustále pod paľbou médií a verejnosti, občas oprávnene, občas z absolútneho nedostatku poznatkov médií či občanov. Preto sa v rozhodovacej činnosti súdov často objavuje tendencia k falošnému zmieru a v horšom prípade nechuť citlivý prípad vôbec rozhodnúť, ako to bolo v kauze dvoch výtvarníkov a  poškodzovania busty Biľaka, ktoré sudca vylúčil na priestupkové konanie namiesto toho, aby na seba zobral bremeno rozhodovania v celospoločensky dôležitej otázke.

Sudcovia sú často napádaní za rozdielne názory a tým teraz nenarážam na rozsudky doktora Harabina, lebo tomu pozitívne právo úplne zatienilo zmysel pre právo prirodzené. Charakteristickým znakom sudcov v demokratických právnych systémoch je ideologický pluralizmus, a nie ideologická uniformita a úlohou sudcov nie je len nachádzať právo, ale preklenúť priepasť medzi právom a spoločnosťou.

Žijeme v nejakej spoločenskej realite, ktorá sa mení. Hrozba, že sa fašistická strana dostane do parlamentu bola ešte pred ôsmimi rokmi nepatrná, dnes je to realita. A nie je to chyba zákona, ktorý má spoločnosť chrániť pred propagovaním skupín, ktoré sa hlásia k potláčania ľudských práv iných skupín, pretože zákon je tak pružný, že ho naozaj nie je potrebné meniť vždy, keď sa zmení spoločenská realita. Stabilita bez zmeny je degenerácia. Zmena bez stability je anarchia. Úlohou sudcu je pomôcť preklenúť medzeru medzi potrebami spoločnosti a zákonom bez toho, aby sme právnemu systému umožnili zdegenerovať alebo prepadnúť do anarchie.

A preto nie je potrebné čakať, kým budú silnejšie signály, že Marián Kotleba či Marián Magát sú ohrozením demokracie. Nie je potrebné, aby sudca vyčkával, kým im za obeť padne prvý príslušník menšiny alebo náboženského presvedčenia, aby mal istotu, že ich konanie je protiprávne. Keď bola demokratickými procedúrami porazená demokracia v Nemecku, môže sa to stať kdekoľvek. Ak neubránime demokraciu, demokracia neubráni nás.

Žijeme v obrannej alebo dokonca v militantnej demokracii (terminus technicus) a úlohou sudcu je v prvom rade zachovávať a chrániť ústavu a demokraciu. Demokracia nie je len o slobodných pravidelných voľbách. Aspektom demokracie je vláda hodnôt. Urobili sme spoločenskú zmluvu a na všeobecne uznávaných hodnotách sme sa dohodli a sudcovia ich musia chrániť.

Demokracia sa zakladá na tom, že každý jednotlivec má práva, ktoré mu ani väčšina nemôže uprieť len preto, že práve drží v rukách moc. A v tom spočíva Kotlebove nepochopenie demokracie. V neuznaní toho, že mať väčšinu, ktorá si odhlasuje porušovanie práv menšiny, nie je demokratické.

Veľmi by som si želala, aby Kotlebov či Magátov prípad rozhodoval sudca, ktorý sa predovšetkým pozrie na to, či menovaní páni ohrozujú demokratické zriadenie, či ohrozujú demokraciu a až potom budú skúmať, či je význam čísel 14 a 88 taký známy, aby bol spôsobilý naplniť skutkovú podstatu trestného činu.